Spolužiak na vysokej škole, Matúš, počas bakalárskeho ročníka chcel nakrútiť film za hranicami Slovenska. Na začiatku semestra sme sa dohodli, že si pomôžeme. Rozhodol sa navštíviť Slovákov, ktorí už generácie žijú v Rumunsku. Matúš Ch. je ako magnet na dobrodružstvo. Ešte sa mi nestalo, že keď som s ním, nič sa neudeje. Už prvá cesta sa niesla v znamení dobrodružnej výpravy po cestách tretej triedy, jednak sme nemali diaľničnú známku a aj že sme chudobní študenti.
Nakontaktovali sme sa na miestneho farára, u ktorého sme ja, Matúš a naša spolužiačka Julka prespávali dve noci. Počas dňa sme navštívili tucet slovenských rodín, kde sme chceli nakrúcať. Nie všade nás vítali s touto ponukou, ale pohostení sme boli všade. Povedzme, že až natoľko, že som ako chlap pocítil svoje limity v rámci požitia destilátu.
Nakoniec hľadanie ochotných ľudí bolo úspešné. Podarilo sa nazbierať výskumný materiál aj niekoľko skvelých zážitkov. Po príchode na školu sme mali niekoľko nápadov, ako film vyrozprávať a čo približne snímať. Našli sme štyroch aktérov, ktorí žili na lazoch, a teda ich bolo dosť ťažké dokopy dať. Spájať ich mal farár cez nedeľnú omšu. Chceli sme tvoriť súdržnosť tejto komunity, ukázať, ako si navzájom pomáhajú.
Čas bežal a Matúš sa rozhodol nakrútiť film počas dvoch období: zimy a jari, kedy je vidieť posun v čase. Deň pred cestou som však ochorel a Matúš už mal všetko naplánované. Tak poprosil nášho spoločného kamaráta Adama, aby s ním išiel nakrútiť časť filmu. Zima bola krutá v Rumunsku. Chalani to zvládli a do teraz spomínajú, ako pri -18°C cez deň nosili statívy. Pri tomto prípade som rád, že som tam nebol, no muselo to byť zážitok. 😀
Druhá časť nakrúcania mala prebiehať na jar. Tam som predovšetkým robil zvuk a trvalo to niekoľko dní, kým sme zachytili všetko potrebné. Používali sme hlavne observáciu, nakoľko neboli zvyknutí na štylizovanie. Chceli sme, aby boli čo najviac prirodzení a necítili sa nekomfortne. Bývali sme na rôznych miestach, kde nás prichýlili, a čo nám ponúkli, sme jedli. Ako chudobní študenti sme veľa nevymýšľali, ale dostalo sa nám veľkej pozornosti a starostlivosti. Vždy, keď si na tento projekt spomenieme, máme chuť znova vycestovať za týmito dobrými ľuďmi.
Cestou späť sme v aute už spájali obrazy a ich slová, čo sa nám podarilo nahrať, aby z toho vznikol plnohodnotný film. Problém však bol, že sme sa dotkli príliš veľa tém a až v strižni sme zistili, že 50% materiálu je nepodstatných. Celá dejová linka s farárom musela ísť von. Bol to veľký boj, kedy sme si kreslili všetky scény a počúvali hodiny nahrávok ich výpovedí, aby sme z toho dostali celistvý obraz o Slovákov, ktorí sa cítia doma práve v Rumunsku.
Film – Tu som Slovákom nám dal mnohé skúsenosti: ako pracovať s ľuďmi, ako riešiť dramaturgiu, čo je dôležité si pred nakrúcaním ujasniť a nenakrúcať zbytočne veci, o čom film vlastne ani nebude, načúvať ľuďom, nie čo chceš počuť, ale čo hovorí ich srdce, že netreba sa vzdávať, keď film nejde podľa predstáv.
