Na vysokej škole som zažil najkrajšie chvíle dospievania. Spoznal som sa s novými priateľmi, ktoré pretrvávajú dodnes. Počas tých rokov mimo domu som sa sebazdokonaľoval a spoznával sám seba. Vďaka skvelým profesorom a neustálemu tlaku niečo nové vytvárať som rástol. Odlúčený od rodiny v meste, v ktorom som bol sám, sa v priebehu chvíle stalo miesto, kde som sa rád vracal, kvôli skvelým ľuďom. Miesto, ktoré nás spájalo, bola Akadémia umení v Banskej Bystrici.
Všetci čo sme tam boli, sme túžili vedieť viac o filme, aby sme raz mohli vytvoriť ten svoj. Čas bežal, dospievali sme a náš pohľad na veci sa menil. Už sme nechceli byť len zruční ľudia, ktorí si vedia sami postrihať a nakrútiť film, ale aj autormi. Ako svet vnímame, ako ho cítime, ako nás motivuje, a tieto pocity vniesť do nášho autorského snímku, ktorý vyvolá emócie u divákov. Vysoká bola miesto, kde sme zažili dlhé večere v partii priateľov, kde zábava nepoznala hranice a vrátnička zas poznala nás. Zútulnili sme si naše internátne izby, robili v nich večerné žúrky, sledovali po nociach zábavné videá a kultové filmy. Robili sme si spoločné večere, chodili do barov, čítali knihy, pracovali na rôznych projektoch a keby sme nemali svoje milované ženy, určite by sme balili dievčatá. 😀
Boli aj ťažké časy, kedy nešlo všetko hladko. Boli dni, kedy sme si museli siahnuť na dno svojich síl. Každý študent vysokej školy pozná čas, kedy sa na tie nepríjemné predmety musel pripravovať. Odstupom času sme ich mali najradšej, lebo nám dali najviac. Mám až zimomriavky, keď si na tie udalosti spomínam. Deň čo deň sme sa nachodili z internátu do školy na prednášky, kde nás profesori očakávali, aby nám povedali niečo nové. Boli však aj také dni, kedy sme museli odsedieť a vytrpieť dlhé monológy nezáživných vecí. Predovšetkým vždy som odchádzal, keď už nie s novými poznatkami, tak s novými kamarátmi.
Spomínam si na dni, kedy sme chodili vášnivo aj do divadla. Sledovali sme spolužiakov hercov, akú energiu a chuť do svojich predstavení vkladajú, a hľadali sme medzi nimi tie najlepšie talenty. Hoci sme boli zameraní na dokument, bolo veľa spočiatku hraných cvičení, kde sme si hrali my, spolužiaci. No postupne sme nabrali odvahu a oslovili sme prevažne hercov. Vzniklo niekoľko cvičení, kde sme si navzájom pomáhali, a po rokoch sa k nim rád vraciam a znova si ich púšťam. Kopec zábavy, kreatívnych nápadov, no predovšetkým dobrá nálada.
Zažili sme aj dlhé hodiny cesty, či to bolo spočiatku vlakom, neskôr autom, kedy sme sa mohli presúvať tam a späť. Asi každý, kto dochádzal týždeň čo týždeň na určité miesto niekoľko hodín, si položil otázku v slabej chvíli, prečo už neexistuje teleport! Odstupom času som aj rád za tieto chvíle, lebo boli to hodiny, kedy som mohol rozmýšľať nad vecami, či už osobnými, alebo pracovnými. Spoznal som cestou kopec ľudí a v konečnom dôsledku stále sa niečo udialo na ceste.
To všetko ma ako človeka formovalo. Som rád za všetky skúsenosti, priateľstvá, vedomosti, zábavu a zážitky, ktoré som mohol zažiť na vysokej škole. Určite svoje rozhodnutie neľutujem a len ďakujem všetkým, ktorí ma v mojej ceste zlepšiť podporili. Ja som pochopil, že prísny profesor je tiež len človek a má aj druhú stranu mince, že dajú sa naučiť veci na skúšku bez toho, aby som mal stres (ak sa začnem učiť v predstihu), že dátum odovzdania je ako dátum spotreby – aj 2 dni po ňom sa to ešte dá zjesť, že netreba hľadať dobrých ľudí, oni si ťa nájdu sami, že v núdzi poznáš priateľa, že deň bez zatelefonovania si s priateľkou bola večnosť, že život je veľmi krátky na to, aby sme sa dlho na druhých hnevali.
